Šta može drugarstvoČo dokáže priateľstvo

Na literarnom konkursu Odbora za kulturu i Odbora za obrazovanje Nacionalnog saveta slovačke nacionalne manjine učenica petog razreda Lea Herček osvojila je drugu nagradu u kategoriji osnovnih škola. Lea je pisala o drugarstvu između tri devojčice i o tome koliko su drugovi važni kada se nađemo u nevolji. Leinom uspehu obradovali smo se svi, a najviše njena nastavnica slovačkog jezika Vesna Kamanj. Čestitamo!

Na literárnom súbehu Výboru pre kultúru a Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny piatačka Lea Herčeková získala druhú cenu za svoju prácu Čo dokáže priateľstvo. Lea písala o priateľstve medzi tromi dievčatami a o tom, ako v  núdzi priateľov veľmi potrebujeme. Z Leinho úspechu sme sa všetci tešili. Najviac, však, jej profesorka slovenčiny Vesna Kámaňová. Cenu Lei udelili v Základnej škole Savu Šumanovića v Erdevíku. Blahoželáme!

Čo dokáže priateľstvo

Kamarátstvo? Je to iba slovko zložené z množstva písmen? Znamená radosť, šantenie a tajomstvá. Ono nekonečne trvá v duši každého z nás.

Katarína, Anička a Elenka často sa hrávajú na lúke popri lesa. Vždy sú spolu, ale aj toto teplé nedeľňajšie popoludnie sa znovu hádali: „Aj ja viem nájsť potôčik v lese!“ fňukala Anička, kým si utierala slzy a utekala domov. Katarína a Elenka sa neveriac rehotali a vkročili do lesa. Krok po krok  chodili raz doprava, potom doľava až pokým sa im nepodarilo potôčik nájsť. „Hurá, dokázali sme to aj my!“ vyskakovali veselo kamarátky. No už o chvíľku  neznáme okolie ich preľakalo. Noc sa im mlčky pritúlila a vo vzduchu sa cítilo nebezpečenstvo. „Šúúú, šúúú!” zahučalo spoza veľkej vŕby. „Fúúúk, fúúúk!” zvolal vietor a nahnal dievčatá, aby sa silnejšie objali. Boli stratené: „Kto nás nájde, veď nikto ani netuší kde sme!“ obe však vedeli, že iba Anička o nich vie a tá s plačom od nich odišla. Teraz sa hanbili pre svoje skutky a mrzelo ich ako to s Aničkou dopadlo.

V tom sa začul Aničkin hlas ako na nich volá: „Dievčence, kde ste?“ Jedna baterka svietila neďaleko od nich. Anička prišla za nimi k potôčiku, lebo cestičku naozaj dobre poznala. Dievčatá sa  k nej rozbehli a tak ju objali ako nikdy pred tým: „Ďakujeme, ďakujeme ti!” šepkali jej a bozkávali ju. „Si naozaj skvelá kamarátka. Odpustíš nám?“ Anička pocítila ako jej je teplo pri srdci, že sú znovu spolu. Usmiala sa a prikývla hlavou. Pochytali sa za ruky a spolu kráčali domov.